Videli ste “The Shining”? Tento horor vznikol pred viac ako 30 rokmi. A nepotreboval žiadne 3D, roztrasenú ručnú kameru ani trápne “Podľa skutočnej udalosti”, aby bol hrôzostrašný.

Stačil dokonalý Jack Nicholson, horský hotel “na samotě u lesa” a jeden písací stroj.

“All work and no play makes Jack a dull boy”, vyťukáva Jack dookola, keď už mu z toho všetkého začína poriadne *****. Teraz nie je podstatné, prečo si scenárista filmu vybral práve toto 500 rokov staré príslovie. Podstatné je, že ho Jack Nicholson napriek stovkám zapísaných A4 nedodržal. Našťastie. Inak by svetová kinematografia prišla o majstrovské dielo a ja by som musel vymýšľať iný úvod článku :-)

Film vie niekedy udrieť klinec po hlavičke a presne toto bol ten prípad. Nájsť správnu rovnováhu medzi prácou a zábavou je pre šťastný život kľúčové nielen vo filme, ale aj v skutočnosti.

Moja prestávková teória

Myšlienka dať si občas pauzu, aby človek prišiel na iné myšlienky, je niečo, s čím sa absolútne stotožňujem. Existuje plno štúdií, ktoré túto teóriu podporujú. Ak príliš dlho a príliš intenzívne pracujete, Vaša schopnosť koncentrácie sa rapídne znižuje.

A nie je to iba o tom, dať si pauzu…  To, čo počas nej robím má veľký vplyv na to, či mi práca ide od ruky alebo či postupujem slimačím tempom. Moja prestávka skrátka musí spĺňať určité kritériá, aby som sa po nej cítil spokojný, oddýchnutý a tešil sa na ďalšiu prácu.

• Pravidlo číslo 1 je vypnúť počítač, telefón, zavrieť všetky knihy a odísť z kancelárie.
• Pravidlo číslo 2 je, že sa snažím venovať aktivite, ktoré odvedie moje myšlienky niekam celkom inam. Ostať sedieť za počítačom a pozerať do Facebooku totiž nemá žiadny zmysel. Aspoň pre mňa. Skrátka si pri tom neoddýchnem.
• Pravidlo číslo 3 je každú pauzu dopredu naplánovať. Rovnako, ako by mal človek dodržiavať pitný režim a nie piť až pri pocite smädu, aj prestávku je dobré si dať ešte pred vyčerpaním.

Ako trávim svoje prestávky

Vždy sa snažím ísť na čerstvý vzduch a pozorovať okolitý svet – či už mestský ruch alebo prírodu. No, prírodu… Parkovisko pred kanceláriou veľa prírodných úkazov neponúka, ale pár stromov a kus trávy sa tam predsa len nájde :-)

Milujem sedieť vonku a v tichosti si vychutnávať, čo sa okolo mňa deje. Nepotrebujem sa s nikým rozprávať. Nepotrebujem čítať noviny. Stačí mi chvíľu “čumeť do blba” – ideálny relax :)

Druhý spôsob, možno ešte lepší, je jednoduchá fyzická práca. Rád si poupratujem v kancelárií, umyjem riad, utriem prach, idem si zabehať alebo vypotiť sa do fitness centra. Niekde som čítal, že pri takomto striedaní úloh sa v mozgu aktivujú rôzne hemisféry, raz ľavá, potom zase pravá, a často práve vďaka tomu človek dostáva nové super nápady.

Upratovanie v kancelárii, umytie riadu alebo utretie prachu – to všetko sú jednoduché úlohy, pri ktorých moja myseľ takmer medituje, takže keď sa opäť pustím do práce, cítim sa ako znovuzrodený – som plný entuziazmu a energie. Čím viac sa sústredím na takéto jednoduché aktivity, tým viac som schopný sa sústrediť na svoju prácu, keď prestávka skončí.

Neviem ako Vám, ale mne asi nikdy nenapadlo riešenie nejakého problému, keď som nad ním aktívne rozmýšľal. Mohli sme stráviť hodiny v meeting roome, snažili sa prísť na ideálnu reklamnú kampaň, skúšali sme brainstorming… A často z toho nebolo vôbec nič. Vzdali sme to. Večer na pive zrazu dokonalé riešenie prišlo ako blesk z jasného neba.

Počas pauzy prichádzam na nové nápady. Pauza je zdrojom inšpirácie. Či už je to perfektný výrok, ktorý sa výborne hodí na ukončenie článku, nápad na nový blog alebo kreatívne riešenie problému niektorého z mojich klientov.

Už len napíšem jeden status na Facebook a idem pracovať. Radšej ešte pôjdem do kuchyne a nalejem si pohár vody.

Dehydratácia je zlá! Treba dodržiavať pitný režim. Pre istotu si zapnem v telke správy,  než začnem písať diplomku – musím predsa vedieť, čo je vo svete nového.

Všetci občas používame podobné výhovorky, aby sme sa vyhli práci a dokončili dôležité úlohy. Umenie robenia všetkého možného okrem tej najdôležitejšej práce sa nazýva prokrastinácia.

Slovo prokratsinácia má pôvod v latinčine. Pro crastinus = na zajtra. Prokrastinácia je teda chorobné odkladanie našich povinností na neskôr – na zajtra, na pondelok, na nový rok…

Z dlhodobého hľadiska môže byť práve prokrastinácia deštruktívny zlozvyk, ktorý nám bráni dosiahnuť úspech. Pre mňa ako blogera bola otázka víťazstva v boji s prokrastináciou obzvlášť dôležitá. Skrátka… Nemám nad sebou šéfa, ktorý by ma každý deň kontroloval, stál pri mne s cukrom a bičom, a “motivoval” ma rozpísaný článok dokončiť.

Musel som sa naučiť, ako pracovať so svojou vlastnou motiváciou. Ako dokončiť všetko, čo začnem a, pre môj vlastný pocit kľudu, vyhnúť sa stresu z blížiaceho sa deadlajnu.

Pomodoro technika a iné zlyhania

Nechápte ma zle,  Pomodoro je super vec, keď ju už raz začnete používať. Ale dokopať sa k tomu, bolo pre mňa rovnako ťažké, ako sa pred rokmi na škole pustiť do písania seminárok.

Keď som ešte študoval, jedna z techník, ktorú som objavil bola Pomodoro technika.  Vymyslel ju pred viac ako 20 rokmi Francesco Cirillo v Taliansku. Preto názov pomodoro – paradajka.

Keby ju vymysleli u nás, táto technika by sa asi volala Vajíčko. Ide totiž o to, že si rozdelíme čas na krátke 25-minútové úseky a na počítanie času používame jednoduchý kuchynský časovač. Taliani používajú rajčinu, u nás by ste to v Tescu kúpili asi skôr v podobe vajca.

Pomodoro technika vychádza z teórie, že maximálna doba po ktorú je človek schopný naplno sa koncentrovať, je zhruba pol hodina. Ak chcete začať používať Pomodoro, rozdeľte si Váš projekt na 25 minútové úseky vysoko intenzívnej práce po ktorých nasleduje krátka 5 minútová pauza. Po štyroch pomodórach nasleduje jedna väčšia pauza. Počas týchto 25 minút musíte robiť iba jednu vec. Žiadne emaily, žiadne telefonáty, žiadne surfovanie po webe.

Táto jednoduchá metóda zjavne pomáha hromade ľudí z celého sveta. Pre mňa, kedysi chronického prokrastinátora, to však bolo niečo, na čo som po istej dobe zanevrel. Samotné nastavenia budíka úloha, ktorú som neznášal a pripadal som si ako retardovaný, že niečo takéto vôbec musím používať, aby som sa dokopal k práci.

A keď už som to urobil, po 25 minútach, práve, keď som naplno šlapal, mal som si dať 5 minútovú pauzu a počas nej sa nejako drobne odmeniť. Aspoň tak to radí oficiálna príručka tejto techniky, ktorá sa predáva skoro za 20 USD a slúži teda skôr asi ako dobrý zdroj prijímov jej vynálezcovi, než že by to bola nejaká skutočná pecka v boji proti prokrastinácii.

Neviem, možno som len divný. Ak sa Vám technika Pomodoro pozdáva, určite ju vyskúšajte, ale na mňa to skrátka nefungovalo.  Môj problém totiž nebol to, že by som pri práci nevydržal. Môj problém bol, že som sa nevedel prinútiť začať.

Autorský blok? Obyčajná lenivosť.

Písanie je pre mňa viac ako len práca. Je to moja vášeň. Priznávam, že môj blog sa asi priamo nedá nazývať prácou, keďže mi za články nikto neplatí.

Na druhej strane, nepoznám lepší spôsob, ako dať o sebe vedieť, zaujať a pripadne niekoho prilákať na moje time management kurzy.

Keď som si uvedomil, že písanie, resp. dopísanie článku mi spôsobuje veľkú radosť, skúsil som jednu možno jednoduchú, ale určite nie ľahkú vec.

Začal som sa viac koncentrovať na to, čo vlastne robím, nad čím rozmýšľam a prečo.

Vždy, keď som namiesto písania prokrastinoval a robil všetko možné, začal som viac pozorovať, čo sa so mnou v skutočnosti deje. Strácal som drahocenný čas robením vecí, ktoré mi neprinášali nijaký úžitok. Dopustil som, aby plynul deň za dňom bez toho, aby som čokoľvek dokončil.

Skúšal som túto neaktivitu hodiť na “autorský blok”. Nadával som sám sebe do lenivcov a snažil sa vyburcovať k lepšiemu plánovaniu svojho času. Snažil som sa dokonca všetky svoje aktivity stopovať. Stiahol som si asi tri aplikácie fungujúce na podobnom princípe ako staré známe Pomodoro.  Nič z toho nefungovalo tak, ako by som si želal.

Vedieť sa sústrediť

Vedel som, že niečo musím zmeniť. Celé dva týždne som strávil analýzou toho, ako je možné, že sa zo mňa pomaly ale isto stáva chronický prokrastinátor. 
Jedného rána som sa prichytil, ako v polospánku kontrolujem maily už 10x. Inokedy som hodinu strávil uvažovaním nad tým, či je lepšie začať úlohou X alebo Y. Proste som sabotovoal sám seba.

Jadrom celého problému bola moja neschopnosť sa naplno sústrediť. Toto uvedomenie mi umožnilo vytvoriť si jednoduchú rutinu, ktorú používam vždy, keď mi na nejakej úlohe naozaj záleží. Vždy, keď chcem pracovať.

• Začnem tak, že sa posadím za svoj stôl na ktorom nesmie byť nič iné okrem nástroja, ktorý budem potrebovať. Väčšinou to je iba môj notebook. Inokedy čistá A4-ka a pero. Niekedy zase iba mobil. Všetko ostatné dám dočasne na zem alebo niekam do poličky a to tak, aby som na tie veci nevidel. Niekoľko momentov venujem tomu, aby som sa ukľudnil. Pripomínam sám sebe, že som “tu a teraz”. Sedím za svojim stolom v kancelárii. Nie som ani v preplnenej 93-ke spred 20 minút, ani na pive večer s kamarátmi. Snažím sa svoje myšlienky aj telo ukľudniť, aspoň na chvíľu sa zastaviť, a pripraviť sa na prácu – na jednu vec.
• Zavriem oči a zhlboka dýcham. Svoju 100%-nú pozornosť venujem iba svojmu dychu a ničomu inému. Nad ničím nerozmýšľam. Snažím sa vnímať a uvedomovať si všetko, čo sa okolo mňa deje, ale (!) nehodnotím a neanalyzujem to.
• Otvorím oči a začínam makať. Toto jednoduché cvičenie, ktoré často netrvá viac ako 2 minúty je všetko čo potrebujem, aby som podal plný výkon a aby sa mojou hlavou nepreháňalo 750 myšlienok za sekundu.

Nehovorím, že to funguje vždy. Jasné, že občas skočím pozrieť na Facebook alebo si pozriem nejaké video na YouTube. Klamal by som, keby som tvrdil opak.

Môj malý trik je ale v tom, že sa tým až tak nezaoberám. Ak sa prichytím, ako trávim čas na sociálnych sieťach, namiesto obviňovania samého seba svoju pozornosť znovu zameriam na úlohu, ktorú chcem dokončiť. Nie je to však len o prepnutí z Facebooku do Wordu. Je to o vedomej práci s pozornosťou a sústredením.

Ak ste zvyknutý na klasické time management techniky, môže Vám táto “moja” znieť dosť zvláštne. A asi budete mať pravdu, pretože som sa o nej dočítal v knihe o budhizme. Na druhej strane, videli ste niekedy budhistického mnícha strácať čas na Facebooku? :-)

“Máte aj nejaký osobný život alebo len pracujete?”, pýtal sa jeden zo študentov. Už si presne nepamätám, čo som odpovedal, a hlavne, či to pre pýtajúceho sa malo nejaké hodnotu. Preto sa skúsim vyjadriť v tomto článku…

Na čo je ten time management vlastne dobrý?

Dôvodov, prečo človek začne študovať time management môže byť viacero. Keď sa nad tým zamyslíte, nemá predsa zmysel zvyšovať svoju produktivitu len tak pre nič za nič. Vždy za tým niečo je. Niekto chce pracovať efektívnejšie a zarobiť viac peňazí, niekto dokončiť svoju prácu rýchlejšie a mať viac voľného času a niekto (ako napríklad ja) získať pocit kontroly a výrazne tak znížiť stres, resp. “byť v pohode”.

Ešte lepšie je však snažiť sa o synergický efekt, ktorý pri dobrom time manažmente musí nevyhnutne prísť. Ak sa totiž naučíte pracovať efektívne, nielen že budete pracovať menej, ale súčasne svojou prácou dosiahnete lepšie výsledky.

Know-how VS. Know-what

“Manažér robí veci správne. Líder robí správne veci.”
– Warren Bennis

Tento výrok veľmi pekne vyjadruje, ako treba rozmýšľať nad time manažmentom. Ak rozmýšľate nad tým, “ako” veci urobíte, je to síce fajn, ale veľmi ďaleko sa nedostanete. Ak však rozmýšľate nad tým, “čo” a prečo robíte, môže to v konečnom dôsledku znamenať rozdiel medzi splnením Vašich cieľov a zlyhaním.

Konkrétny príklad…

Nedávno som pracoval na obchodnej ponuke s cieľom získať nových klientov. Napísal som obchodný list, nadizajnoval ho, natlačil obálky… Kopu času som venoval tomu, aby každé jedno slovo v liste znelo správne, aby to pekne vyzeralo a proste…. aby to celé malo maximálny efekt a tento kus papieru mi dohodol čo najviac meetingov.

Trvalo mi to skoro tri dni. Stále som však nebol s výsledným listom spokojný a stále som ho upravoval. Donekonečna… (Kolegovia perfekcionisti určite vedia, o čom hovorím :-)

Nakoniec som si od toho všetkého dal pauzu, sadol si na kávu a uvedomil som si, aké zbytočné to celé bolo… Mojim cieľom predsa bolo dohodnúť meetingy s novými firmami – získať nový business a nie dizajnovať nejaký list!

Aha efekt!

Vykašlal som sa teda na celý direct mail, trojdňovú prácu hodil do koša, zdvihol telefón a behom hodiny zavolal do všetkých firiem, s ktorými som chcel pracovať. Výsledok? Kalendár plný meetingov na celý týždeň dopredu.

Moja práca s direct mailom bola síce perfektne naplánovaná, ale úplne zbytočná. Áno, keby som to firmám nakoniec odoslal, asi by sa niektorá chytila a asi by to malo podobný efekt (aj keď určite nie taký dobrý, ako obyčajný telefonát)

Zavolať cudziemu človeku, snažiť sa dohodnúť schôdzku a vo finále mu niečo predať je síce krok mimo mojej komfortnej zóny, ale ten efekt za to stojí. Áno, je to nepríjemne, ale priblížilo ma to k môjmu cieľu oveľa rýchlejšie, ako čokoľvek iné.

Zlá, dobrá a skvelá práca

Existujú tri druhy práce. Zlá, dobrá a skvelá. Zlá práca je jasná. Neprináša žiadne výsledky a je to len zabíjanie času. Nič proti “zabíjaniu času”, ale treba jasne rozlišovať medzi relaxom a prácou. Kecanie s kamarátmi na Facebooku a komentovanie statusov je síce zábavné, lenže na chleba nám to bohužiaľ nezarobí.

Dobrá práca je taká, ktorá nás baví a posúva nás ďalej. Je to niečo, čo vieme robiť dobre, v čom sme odborníci – jednoducho robota, ktorá nám ide od ruky. Prečo ju nenazývam skvelou? Pretože som presvedčený, že ten skutočný pokrok sa skrýva niekde inde – mimo našej komfortnej zóny.

Skvelá práca = trafiť klinec po hlavičke. Klienti sa ma často pýtajú, ako rozoznať dôležité úlohy od nedôležitých. Ako zistiť, čo je skutočne podstatné. Moja trochu zjednodušená odpoveď znie takto: To, čo sa Vám fakt nechce robiť, to je dôležité. Úlohe, ktorej ste sa dlho vyhýbali, by ste mali venovať viac pozornosti a čo najskôr ju dokončiť. Presne tu sa skrýva najväčší potenciál – v práci, ktorú zatiaľ neviete robiť dobre, ale tušíte, že by ste sa ju mali naučiť.

Najlepšia otázka time manažmentu

Dobrý time manager určite nie je ten, kto maká non-stop od rána do večera. Z vlastnej skúsenosti viem, že niečo takéto nie je dlhodobo udržateľné. Pracovať 14 hodín denne a spať necelých 5 možno znie cool, ale je to najkratšia cesta k vyhoreniu a výraznému zhoršeniu zdravotného stavu. Človek potrebuje relaxovať . Pôvodne som chcel napísať, že nie sme stroje, že na rozdiel od strojov oddych potrebujeme, a potom si uvedomil, že aj ten Windows treba občas (možno častejšie ako občas :-) zresetovať, aby všetko fungovalo tak, ako má…

“Plánujte iba 4-5 hodín skutočnej práce na deň”
– David Heinemeier Hansson

Ak pracujete štandardných 8 hodín denne alebo v horšom prípade neštandardných 14, výrok jedného zo šéfov mega úspešnej firmy 37 signals sa Vám môže zdať prehnaný. Treba však jasne rozlišovať medzi “prácou” a “sedením za počítačom”. Práca je, keď dosahujete výsledky. Sedenie za počítačom je, keď Vás bolí chrbát :-)

Jednoducho si myslím, že keby sme hovorili o čistom čase, o vysoko intenzívnej práci, makať 5 hodín denne je viac ako dosť… Tim Ferris vyslovil jednu krásnu myšlienku: “Ako je možné, že každá jedna práca na svete trvá 8 hodín denne?” Ako je možné, že bez ohľadu na to, či pracujete v IT, v marketingu, ste manažér alebo radový zamestnanec, realiťák alebo developer, stále treba makať 8 hodín denne? Zvláštne, či?

Je veľmi smutné, že ľudia sú vo svojom zamestnaní platení za čas, ktorí tam stráva a nie za výsledky. Bohužiaľ vo väčšine jobov treba už o 8:00 sedieť na stoličke, čumeť do monitora a vyzerať zamestnane. To, či tam máte pustený Facebook alebo čítate reťazové e-maily, už často nikoho nezaujíma. Hlavne, že máte dochádzku…

Brian Tracy, jeden z najznámejších motivačných guru na svete odporúča pýtať sa pravidelne túto otázku: “Čo je najlepšie využite môjho času práve teraz?” Čo by mi prinieslo najväčšiu hodnotu? Aká aktivita? A robím ju práve teraz alebo robím niečo úplne iné? Inými slovami…

Som produktívny alebo len aktívny?

Už som o tom písal viac krát, ale opakovanie je matkou múdrosti :-)

Je obrovský rozdiel medzi produktivitou a aktivitou – medzi skutočnou prácou a pocitom, že “som v práci”. Aby som sa teda vrátil k otázke na začiatku tohto článku, snažím sa pracovať 5 hodín denne. Ale fakt makať, nie iba bezprizorne pozerať do monitora.

Viac ako 5 hodín vysoko intenzívnej práce naozaj nedám, ale nevadí mi to. Za týchto päť hodín som schopný dosiahnuť ciele (konkrétne hmatateľné výsledky), ktoré si na daný deň naplánujem. To však neznamená, že do kancelárie idem s cielom makať iba “chvíľu”. Samozrejme, že sa snažím urobiť čo najviac, ale viem, že behom dňa sa budem musieť ísť najesť, budem musieť vybaviť telefonáty a maily, niekto ma možno vyruší a možno sa nebudem cítiť dobre.

Aby som svoj cieľ intenzívnej zmysluplnej práce dodržal každý deň, každú hodinu mi na iPhone zasvieti pripomienka. Tento zvukový a vizuálny signál mi pomáha lepšie si uvedomiť plynutie času a prečo som vlastne ráno vstával z postele. Nechcem totiž celý deň stratiť tzv. prípravou na prácu typu “robím si poriadok v papieroch”.

No a čo z toho vyplýva?

Nepochopím ľudí, ktorí sa predbiehajú v tom, ako dlho pracujú. Ľudia, ktorí o sebe tvrdia že makajú 14 hodín denne to navyše o sebe hovoria tak, ako keby som ich mal za to obdivovať. A na divokých večierkoch v štýle “Work hard, party harder!” sa predháňajú v tom, kto má dlhší pracovný deň. Zaujímalo by ma, čo by na túto posadnutosť číslami povedal Dr. Freud, ale to je ale asi na inú debatu :-)

Skrátka si myslím, že človek by mal dosahovať výsledky a nie počítať hodiny, koľko pracuje. Hawk! :-)

Dobre, súhlasím, že neustále rozprávať o cieľoch môže byť niekedy kontraproduktívne. Ale! Nemôžem súhlasiť s tým, že ciele nie sú doležité. Práve naopak…

O cieľoch sa na každom jednom seminári, v každej jednej knihe o osobnej produktivita hovorí z toho dôvodu, že napriek ohromnému empiricky dokázateľnému efektu, ktoré na úspech majú, si ciele / záväzky / predsavzatia, nazvite to ako chcete, väčšina ľudí stále nedáva.

Priznávam bez mučenia, že patrím medzi ľudí, ktorí správne stanovené ciele považujú za najdôležitejšiu časť úspechu, resp. vysokej osobnej produktivity. Často o tom rozprávam na tréningoch, pri koučovaní alebo individuálnych konzultáciách.

Dnes som sa rozhodol napísať článok o argumentoch, ktorými sa im moji kamaráti, klienti a známi snažia dôležitosť cieľov. Sú totiž skutočne zaujímavé:

1) “To sú americké kecy.”

Áno, máte pravdu. Z veľkej časti k nám prišla filozofia pozitívneho myslenia a dávania si cieľov práve z USA. No a čo?

Ani ja nemám veľmi rád príručky “Milionářem snadno a rychle”. Respektíve, neznášam ich… Na druhú stranu len preto, že sa o nejakej myšlienke hovorí v braku, to ešte nie je dôvod ju odsudzovať :-)

Niektoré knihy o cieľoch sú lepšie, niektoré horšie, a niektoré úplne zavádzajú. Napríklad, možno ste počuli o výskume na Harvard Business School, ktorá hovorí, že ľudia s dobre nastavenými a zapísanými cieľmi to dotiahnu v živote približne 10x ďalej, ako tí ostatní. Bolo by to pekné, keby to bola pravda, ale nie je… (Viac o tejto urban legende sa môžete dočítať tu).

2) “To sú komunistické päťročnice.”

Znovu pomerne správny argument. Sám si toto obdobie našťastie nepamätám, v 89-tom som mal iba 4 roky, ale minimálne z filmov viem, ako hrozne znie “Hrabě Šternberg plní na 130 procent”.

Absolútne chápem, že ak ste toto obdobie zažili, a niekto Vás ide znova obťažovať s tým, aby ste “plnili”, ide Vás roztrhnúť.

Je tu však jeden podstatný rozdiel… Za socializmu, ste plnili ciele niekoho iného. Ak sa však rozprávame o nastavovaní cieľov dnes, ide o Vaše súkromné osobné ciele.

3) “Lebo je to blbosť.”

Táto odpoveď je možno najčastejšia. Pýtam sa sám seba, čo je za tým? Strach? Možno… Ľudia sa prirodzene boja záväzku. Často sa dokonca boja niečo chcieť, lebo to vlastne znamená pocit nedostatku. Ak chcem BMW, môže ma štvať, že ho teraz nemám. A preto ho vlastne ani nechcem… Uf… Aké smutné je takéto myslenie…

No a čo z toho vyplýva?

Vykašlite sa prosím Vás na predsudky a začnite s cieľmi konečne pracovať. Čo je to najhoršie, čo sa môže stať, keď si správne nastavíte cieľ, nič? A čo je to najlepšie? Že by jeho úspešné splnenie?

Predstavte si cieľ ako víziu, kde chcete byť za rok. Inteligentný človek s cieľmi pracuje prirodzene, aj keď to možno “cieľmi” nenazýva. Nežijeme predsa zo dňa deň. To robia iba ľudia na totálnom okraji spoločnosti. Jediné čo napríklad takých bezdomovcov zaujíma je, kde budú dnes spať a čo budú jesť…

Čím ďalej v čase sme schopní rozmýšľať, čím ďalej dovidíme, tým sme v živote úspešnejší. Úspešný človek je ten, kto dokáže obetovať momentálne nepohodlie za plánované väčšie pohodlie v budúcnosti. Preto ľudia študujú vysoké školy. Preto sa učia cudzie jazyky. Je predsa príjemnejšie sedieť s kamarátmi na pive ako s učiteľom v jazykovke. Ale inteligentný človek proste vie, že čas a energia, ktorú do štúdia angličtiny investuje, sa mu v budúcnosti mnohonásobne vráti.

Práca, osobný rozvoj, vzdelávanie – to nie je nič príjemné. Ale ani nikto nikdy nepovedal, že práca má človeka baviť. Práca nie je a nikdy nebola ľudská potreba.

V angličtine sa to volá “deffered gratification”. Slovenský preklad mi nenapadá, ale voľne by som to preložil asi ako “schopnosť oneskoreného uspokojenia”. (Hej, znie to veľmi divne :-) Človek s touto schopnosťou je schopný vymeniť okamžitú (menšiu) odmenu za potenciálne vyššiu odmenu v budúcnosti.

Nehovorím, že v okamihu ako si napíšte na kus papieru “Do konca roka chcem mať BMW”, skutočne sa Vám to splní. Ale minimálne viete, na čom pracujete… Takže ak sa Vám podarí zarobiť pár EUR navrch, odložíte si ho na Vaše vysnené auto a nepôjdete ich utratiť do reštaurácie.

Mimochodom, ten cieľ o BMWčku z predošlého odseku je veľmi zlý. Nie je totiž SMART. Oveľa lepšie znie: “Chcem mať ojazdené BMW rady 3 do konca roku 2014 s benzínovým motorom, nie staršie ako 5 rokov.”

Keď mám toto vyšpecifikované, môžem sa ísť pozrieť na internet, koľko také sranda vlastne stojí. Podľa serveru autovia.sk ma najlacnejšia trojka vyjde na cca 13000 EUR. To znamená, že ak by som toto auto chcel, musel by som každý mesiac budúci rok ušetriť aspoň 1300 EUR… Je to reálne?

Odpovede sú možné len dve:
a) áno – viem toľko ušetriť, keď si niektoré veci odporiem
b) nie – nedokážem toľko ušetriť. čo teraz?

Ak platí b), treba sa porozhliadnuť po iných možnostiach. Čo tak leasing? Viacero finančných služieb dnes ponúka financovanie auta na tretiny. To znamená, že počas troch rokov, treba položiť tri krát 1/3 na drevo” Vedel by som v decembri 2013 položiť na stôl 3000 EUR, t.j. každý ušetriť 300 EUR za mesiac? Ak áno, super. Ak nie, treba týchto tristo eur nejako zarobiť. Tým vzniká nový cieľ “Zarobiť navyše 300 EUR mesačne” a ak použijete tento postup, k úspechu sa priblížite oveľa rýchlejšie…

P.S. Ten príklad o BMW bol naozaj iba príklad. Nie som
taký prízemný. V skutočnosti chcem Mercedes :-)

V ich experimente povedali testovaným subjektom číslo 65 a potom sa ich spýtali, koľko percent afrických štátov je členom OSN. Požiadali ich o odhad… Priemer všetkých odpovedí bol 45. Potom oslovili druhú skupinu ľudí a tej na začiatok povedali číslo 10. Znova sa ich spýtali rovnakú otázku: “Koľko percent afrických štátov je členom OSN?” a odpoveď bola tento krát 25. O celých dvadsať nižšia ako v prvej skupine… Prečo? Čo spôsobilo tento rozdiel a hlavne, čo z toho vyplýva?

Človek nerozmýšľa tak úplne racionálne… Človek vníma určitú vec iba na základe porovnania s inými vecami. Našu realitu ovplyvňuje naše prostredie. Myslíme v kontrastoch.

Predstavte si takúto situáciu. Mohol by som napríklad o sebe povedať: “Som múdrejší / hlúpejší, vyšší / nižší, krajší / škaredší ako on alebo ona.” Všimnite si, že všetky tieto prídavné mená sú iba porovnávacie. Sám o sebe som nič nepovedal. Vo vete “Peter je nižší ako Michael” nehovoríme o Petrovej výške absolútne nič. Ak si pod Michaelom predstavíme Michaela Jordana, môže to znamenať, že Peter je v skutočnosti 205 cm vysoký obor. Je síce nižší ako Jordan ale inak je veľmi vysoký.

Dáva to zatiaľ zmysel? Verím, že áno, pretože konečne sa dostávam k podstate článku :-) Rovnaké porovnávanie totiž funguje aj každodenných úlohách vo Vašom to do liste…

Stalo sa Vám niekedy, že ste si na celý deň naplánovali 5 úloh a splnili ste všetky okrem tej najdôležitejšej? Určite áno. Je to normálne… Človek si prirodzene vyberá ľahšiu cestu.

Lenže teraz dávajte pozor…

To, že prvé štyri úlohy sú jednoduchšie ako posledná piata, ešte vôbec neznamená, že táto úloha je náročná. Je iba náročnejšia ako tie ostatné.

Pozrite sa na tieto dva to do listy…

Ktorou úlohu by ste asi začali vo verzii A a ktorou v B-čku?

To je predsa jasné… Vo verzii A pôsobí písanie dvoj stranového reportu ako najľahšia úloha. V prípade B-čka by ste nad touto úlohou pravdepodobne prokrastinovali, pretože všetky ostatné úlohy sú výrazne jednoduchšie.

A pritom je to jedna a tá istá vec. No nie je to fascinujúce? :-)

Určite máte na tento týždeň nejaký cieľ, úlohu, projekt, ktorá sa Vám zdá dosť zložitá a ktorej sa už dlho vyhýbate. Skúste svoj mozog oklamať… Pripíšte si k nej do svojho to do listu pár úloh, ktoré sú výrazne náročnejšie. Zároveň sa snažte, aby tá nová úloha bola reálna a zmysluplná. Aby jej Váš mozog uveril. A nikdy neviete… Možno sa Vám fakt bude chcieť a dokážete úspešne dokončiť aj túto novú ultra ťažkú (a skvelé benefity skrývajúcu) úlohu.

Želám veľa šťastia :-)

Ona si nimi totiž označuje hlavne tie správy, ktoré sa jej páčia. Vtipné maily od kamarátov, reťazové správy, pekné fotky mačiatok atď. Nič proti vtipným emailom, ale pre prácu je to absolútne neefektívne. A keďže jej pracovný a súkromný mail je jeden a ten istý, takýto spôsob manažovanie emailovej schránky je doslova katastrofa.

Hviezdička symbolizuje mail, s ktorým nie ste hotový. Mail, s ktorým musíte niečo urobiť – odpovedať naň, niekam zavolať alebo niečo vybaviť.

Rozdeľme si emaily, ktoré Vám dennodenne chodia do troch skupín:

1. Hlúposti. Nie každý mail, ktorý Vám príde je dôležitý. Väčšinu si stačí prečítať, akceptovať informáciu, ktorá je v ňom napísaná a šup s ním do koša.
2. Dá sa odpovedať hneď. Druhá veľká skupina mailov je taká, na ktoré treba odpovedať a dá sa to urobiť okamžite. Ak sa naučíte písať krátke maily (pravidlo dvoch minút), zbavíte sa jednej obrovskej záťaže a ušetríte kopu času.
3. Zložité maily. Do tretej skupiny patria zložité maily, ktoré od Vás vyžadujú viac času a energie. Presne na tie existuje hviezdička. Označte ňou správy, ku ktorým sa musíte vrátiť neskôr. Následne sa k nim môžete dostať cez odkaz “S hviezdičkou / Starred” v ľavom menu a vybaviť tak všetky tieto správy v jednom časovom bloku. Keď potom takýto mail spracujete, nezabudnite ho opať od-hviezdičkovať.

Ak sa naučíte Gmail hviezdičky pravidelne používať a navyše si vyhradíte na spracovanie mailov konkrétne termíny (napr. každý deň 10:30 a 16:00), nielenže ušetríte kvantum času, ale v konečnom dôsledku sa to veľmi pozitívne odrazí v kvalite Vašej emailovej komunikácie.