TEDx Bratislava

Leone Ross – najsilnejší zážitok z TEDx Bratislava 2011

Andrej Mikula Motivácia 5 komentárov

Priznám sa, že keď som odchádzal z tohtoročného TEDx Bratislava, bol som sklamaný. Spomínal som si, ako krásne namotivovaný a užasnutý som odchádzal z TEDx Bratislava 2010 a bolo mi tak trochu smutno.

Smutno z toho, že „wow“ efekt sa nedostavil. Takže skončil TED. Prišiel som domov. Zaspal som. Viete, čo bola prvá vec, ktorú som ráno urobil?

Zapol som internet a začal čítať web, tweety, Facebook zážitky účastnikov, pozeral som TA3, kde prinášali rozhovory s niektorými speakermi a cítil som sa skvele. TEDx Bratislava 2011 bol úžasný, aj keď iný ako v roku 2010. Minulý rok, som cítil obrovské nadšenie z toho, že formát TED konečne dorazil na Slovensko. Cítil som akúsi hrdosť, že som toho súčasťou, aj keď len ako účastník. Tento rok takéto pocity logicky nemohli nastať. TEDx Bratislava je už dospelý.

Leone Ross - TEDx Bratislava

Photo by Martin Haburaj

Tento rok na mňa jednoznačne najkúzelnejšie zapôsobila londýnsko-jamajská spisovateľka Leone Ross. Priznám sa, že som o nej nikdy predtým nepočul. Nečítam veľa beletrie, resp. za posledné dva roky som neprečítal inú knihu ako odbornú. Viem… Budem sa musieť polepšiť :) Za tento poznatok ďakujem aj Leone. Jej talk síce vôbec nebol o tom, že „Ľudia, čítajte knihy“, ale napriek tomu jej prezentácia na mňa tento efekt mala. Skutočná téma však bola „5 vecí, ktoré ma písanie naučilo o živote“ a bola úžasná.

Už veľmi dávno som nestretol človeka s tak úžasnou charizmou a tak skvelými argumentami. Leone Ross je spisovateľka a učiteľka kreatívneho písania. Obidve profesie sú pre mňa obdivuhodné. Neviem si predstaviť, čo môže byť náročnejšie, ako učiť kreativitu.

Keď Leone hovorila, pociťoval som radosť. Tešil som sa z toho, že dostávam tipy od niekoľkonásobne skúsenejšieho autora. Ja síce nie som spisovateľ, píšem len obyčajný blog, ale niečo Vám prezradím… Raz chcem napísať knihu. Nebude to síce román, skôr niečo z oblasti, ktorej sa venujem, ale aj tak…

Jej talk mi veľmi pripomínal knihu Do the Work od Stevena Pressfielda. Pressfield napísal knihu o tzv. „Resistance“, čo by sa dalo preložiť asi ako „Odpor“. Odpor k práci. Odpor k životu. Odpor robiť čokoľvek dôležité… Stavil by som všetko čo mám, že ste vo svojom živote mnohokrát zažili situáciu, kedy ste jednoducho neboli schopný dokončiť projekt, dokončiť niečo na čom Vám záleží, bez ohľadu na to, ako veľmi to bolo dôležité, alebo ako veľmi ste sa snažili. „Resistance“ totiž občas príde. Príde na každého a aj keď sa Vám ju podarí prekonať, príde opäť.

Leone Ross poslednú knihu dokončovala niekoľko rokov. (Teraz dúfam, že som dobre rozumel a hovorím to správne :) Keď Leone prvý krát pocítila „Odpor“, nebola schopná napísať absolútne nič. Skúsila sa teda vrátiť domov. Na Jamajku.

Summer in park

Photo by Miguel77 (Flickr)

Tam si ľahla do parku a bolo to ako učiť sa všetko od znova. Leone ležala na deke, zobrala pero a papier, nie laptop, obyčajné staré pero a obyčajný papier a snažila sa naučiť svoje ruky a svoju hlavu znovu pracovať. „Nebo je modré, tráva je zelená, vedľa zaštekal pes…“, písala.

Samozrejme, toto nebol začiatok románu. Bol to suchý opis všetkého, čo sa okolo dialo. Leone začínala obyčajne – nudne. A viem si predstaviť, ako strašne musí spisovateľku bolieť, keď si po celodennej práci sadne k šálke čaju a číta po sebe niečo takéto…

Podstatné ale je, že „to“ presa len išlo. Pomaly, ale predsa. V suchých opisoch sa onedlho začali objavovať metafory. Príbehy jednotlivých ľudí, ktorí chodili naokolo.

Postupne mi začali postavy mojej knihy do ucha našepkávať svoje dialógy, svoje potreby, motívy a ciele. A ja som len písala, zaznamenávala to, čo oni hovorili.Leone Ross

Nie je to úžasné?

Leone boj s „Resistance“, syndrómom vyhorenia, depkou, alebo akokoľvek to chcete nazvať, vyhrala. Vyhrala ho tak, že sa nevzdala. Verila, že knihu dopíše. Písala. Písala všetko, čo ju napadlo. Písala asi veľmi rýchlo a automaticky, tak ako práve ja teraz. Matne si spomínam, že v škole sme sa na literatúre učili o technike písania nazvanej „psychický automatizmus“. Neviem síce, či psychický automatizmus má s príbehom Leone Ross niečo spoločne, ale každopádne to, čo som z rozprávania Leone pochopil ja bolo: „Nie je to: Píšte všetko čo Vás napadne. Je to: Píšte všetko a tak rýchlo, že ani nebudete vedieť čo ste napísali.“

Diary

Photo by e_walk (Flickr)

Tieto techniky som poznal z kníh. Píše o tom Steven Pressfield v Do the Work alebo Mark Levy v Accidental Genius. Lenže… Túto nedeľu sa mi opäť potvrdilo, že je lepšie 1x vidieť a počuť na živo, ako 100x čítať knihu – či ako je to príslovie :)

V dobrom príbehu by mal niekde na tomto mieste nasledovať happy end. Už som ho v podstate napísal. Ale naozaj napísala Leone celú svoju knihu ležiac v parku niekde na krásnej Jamajke, obkopená energiou prírody a okoloidúcich ľudí len za použitia obyčajného pera a papiera?

Bohužiaľ nie.

„Resitance“ (Odpor) sa objavil znova. Tento krát v strede noci.

Zobudila som sa na obrovskú bolesť v rukách, ktorá cez končeky prstov vystrelovala až do ramien. Bolo to hrozné. Myslela som si, že od bolesti omdliem.Leone Ross
Zobudila som sa na obrovskú bolesť v rukách, ktorá cez končeky prstov vystrelovala až do ramien. Bolo to hrozné. Myslela som si, že od bolesti omdliem. Leone Rosse, úspešná spisovateľka, tesne pred dokončením svojej poslednej knihy nemohla hýbať rukami ani pri obyčajnej chôdzi – nie to ešte udržať v ruke pero alebo ťukať prstami do klávesnice.

Viete, čo mi napadlo ako prvé? „Šak nech to nadiktuje do počítača, nie? Na to už predsa dávno existuje najrôznejší software.“

„Áno, existuje ale jamajsko-britský akcent zatiaľ nezvláda“, odpovedala nám všetkým Leone na nevyslovenú otázku. Snažilo sa jej pomôcť veľa ľudí . Vyskúšala mnoho metód, softwérov, dokonca vlastnú sekretárku, ale všetko zlyhalo.

Pre Leone to napriek obrovskému zúfalstvu znamenalo dve veci:

  1. Ľuďom na mne záleží. Veria mi. Chcú mi pomôcť. Nevadí, že ich metódy nefungovali. Ľudia veria, že knihu dokončím, mám na to hlavu, kreatívnu silu, len keby mi fungovali ruky…
  2. Urobím to. Napriek veľkej bolesti si Leone sadla k počítaču a za niekoľko dní knihu dokončila.

Komentáre 5

  1. Hi…very nice article! I had similar feelings from this year´s TEDx in comparison with 2010. But with time, I can appreciate the talks, new ideas and people we met as well as the atmosphere was magical.

    Leone was one of my favorite speakers on Saturday and coincidentally I met her in the restaurant 2 days after :)

    1. I am very happy that you like the article and also that you shared some of my feelings.

      Well, when comparing TEDx Bratislava 2010 and 2011, the first one wins it for me, but you know, they say everything is the best for the first time.

      I would like to say a huge THANK YOU to everybody who helped to organize TEDx Bratislava devoting their free time and other precious resources: „For your kindness I’m in debt to you; For your selflessness my admiration“ :)

    1. Thank you very much for your comment :) It felt really great listening to you.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *